Keď som však nastúpila do práce, charakter práce si vyžadoval využívať firemné auto na služobné účely. Tu ale moje oprávnenie používať také isté osobné motorové vozidlo, po tých istých cestách, s dodržiavaním tých istých pravidiel cestnej premávky, prapodivne skončilo. Zrazu môj vodičák nebol dosť dobrý, zrazu ma neoprávňoval viesť firemné auto. Žiadny náklaďák, autobus alebo traktor. Môj vodičák ma zrazu neoprávňoval viesť obyčajné osobné, i keď firemné, motorové vozidlo. Musela som absolvovať akési školenie vodičov (hoc platnosť môjho vodičáku trvala), kde mňa aj ďalších 40 kolegov „preškoľoval“ pánko zo školiacej agentúry. Hodinu nám unudeným hlasom rozprával o tom, čo sme všetci dávno absolvovali v autoškole a z čoho sme úspešne spravili skúšky. Samozrejme, veľmi povrchne a redukovane, len aby sa nepovedalo. Toto sa opakovalo každé dva roky, chytilo punc pravidelnej nepotrebnej buzerácie a akosi sme si zvykli. Na prezenčke 40 ľudí, na školení 15 dobrovoľníkov, faktúra na 500,-eur a pridaná hodnota nula. Ale štátom vynútená povinnosť.
A ja sa pýtam: platí môj vodičák z roku 1994? Oprávňuje ma šoférovať osobné auto? Môžem s ním jazdiť po komunikáciách určených pre motorové vozidlá? Platia na mňa pri jazde súkromným a firemným autom rovnaké pravidlá cestnej premávky? Ak vodič môže riadiť svoju vlastnú fabiu, prečo nemôže s tým istým oprávnením riadiť tú firemnú? Semafór bude preňho vyzerať rovnako, pravidlo pravej ruky tiež a stopka bude stále stopkou.
Stačilo otázok. Proste to treba zmeniť. Preto sme v rámci kompletnej reformy Zákonníka práce upravili aj tento nezmysel. Nezmysel povinne preškoľovať vodičov, ktorý v rámci výkonu práce riadia firemné osobné motorové vozidlo. Chápem, že voči našim niektorým zmenám v zákonníku môže mať vládna väčšina ideologické výhrady. Tento bod však patrí medzi tie klasické, ktoré sú len a len o ochote meniť dennodené veci k lepšiemu, v tomto prípade k normálnejšiemu. Snáď naň netreba súhlas politbyra.
Držte nám teda palce, nech zvíťazí zdravý rozum a nie politika!
Bacha, váš vodičák občas neplatí!
Ako dvadsaťročná som si spravila vodičský preukaz. Absolvovala som kurz v autoškole, povinné jazdy a úspešne som prešla skúškami. Dostala som vodičák pre motorové vozidlá skupiny B, a nič mi nebránilo začať jazdiť, veď oprávnenie som mala. Oprávnenie viesť osobné motorové vozidlo, po cestách určených pre motorové vozidlá, podľa platných pravidiel cestnej premávky. A tak som jazdila. Intenzívne, bez nehody.