Chcem vraj zabíjať ľudí

Autor: Jana Kiššová | 11.6.2015 o 7:45 | Karma článku: 14,03 | Prečítané:  9146x

Nie len z tohto článku ma mrazí . Mrazí ma vždy, keď sa hovorí o nevyliečiteľne chorých ľuďoch v konečnom štádiu choroby, ktorých čaká okrem bolesti, strachu a nedôstojnosti len ďalšie „zle a horšie".

Mnohí by povedali: „Áno, aj toto je život a všetko treba strpieť... až do konca“.
Mnohí možno, ale ja rozhodne nie. Som presvedčená, že každý jeden dospelý a svojprávny človek, ktorý za seba prijímal celý život rozhodnutia, má mať právo o sebe rozhodnúť aj v takejto hraničnej situácii. Možno práve v takejto.

Odkedy sme v auguste 2014 otvorili tému eutanázie, stretla som sa s mnohými príbehmi, názormi, argumentami a zároveň prišla k viacerým poznaniam. No všetky, aj pozitívne aj negatívne, ma len utvrdili v tom, že neexistujú racionálne dôvody a neriešiteľné prekážky, prečo eutanáziu, samozrejme za prísnych a kontrolovaných pravidiel, nelegalizovať. Teda  okrem politickej vôle. Cez rôzne argumenty „proti“ som dospela k viacerým úvahám, prečo „za“. Tu sú niektoré z nich.

  • Život sme si nedali, nepatrí nám, a preto nemáme právo si ho vziať. Iba Boh môže život dať a vziať.

Tento náboženský argument nech má právo vo svojom živote aplikovať každý, kto ho zdieľa. Nemala by to byť ale povinnosť pre všetkých. V sekulárnej krajine (neviazanej na žiadnu ideológiu), akou podľa ústavy sme, nie je možné nútiť k pravidlám nejakej ideológie všetkých. Legalizácia eutanázie by preto bola možnosťou pre ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich život patrí im a len oni o ňom majú rozhodovať. Pre odporcov eutanázie (z akéhokoľvek, hoc ideologického dôvodu) by sa nič nezmenilo.

  • Dnes existuje možnosť odmietnuť liečbu, čím si pacient spôsobí, respektíve urýchli smrť.

Tento argument je mimoriadne alibistický. Pripúšťa síce akceptovanie voľby pacienta a jeho autonómiu v rozhodovaní o svojom zdraví alebo živote, ale druhým dychom mu odmieta dať humánnejšiu alternatívu tejto voľby. Odmietnutie liečby môže spôsobiť zdĺhavé, bolestivé a mučivé umieranie. Rovnako ako drastická samovražda, ktorú často odporcovia eutanázie trpiacim odporúčajú.

  • Lekári majú ľudí liečiť, nie im pomáhať k smrti.

Súhlasím. Ak existuje možnosť liečby, nech robia maximum pre vyliečenie pacienta. Nemali by sme si ale zatvárať oči pred realitou. Nech je alebo bude medicína na akejkoľvek úrovni, vždy budú existovať prípady, kedy aj ona bude musieť priznať, že „nevie alebo nedá sa“. A ak ide o diagnózy s fatálnym terminálnym štádiom (bolesti, nevládnosť, nedôstojnosť, odkázanosť a hlavne s tým spojená nevôľa žiť), mala by existovať možnosť dôstojne ukončiť takéto utrpenie.

V každom prípade, pri legálnej eutanázie musí existovať výhrada vo svedomí tak, ako je dnes už platná pri interrupciách resp. iných výkonoch.

  • Čo ak o týždeň vyvinú liek proti chorobe pacienta, ktorý podstúpil eutanáziu. Eutanázia by ľuďom zobrala nádej.

Súhlasím s názorom ťažko chorej Janky Matavovskej, ktorej prekáža, keď sa do diskusie o eutanázii „pchajú reči o nádeji, ktorá je vraj vždy. Nie je, občas žiadna nádej neexistuje. Jednoducho ste prehrali a vy o tom viete.“

A čo sa týka nových liekov - každý veľmi dobre vie, že ak „dnes“ vyvinú liek, tak kým sa dostane k pacientovi, netrvá ani týždne, a, žiaľ, ani mesiace. No ak by aj náhodou, tak „dnes vyvinutý liek“ už ťažko zachráni pacienta v konečnom štádiu choroby. Ako aj Janka v spomínanom článku uvádza: „Aj keby dnes zázračne vynašli liek, mne už nepomôže, lebo mám nenávratne deštruovanú miechu a mozog. Ak vám amputujú končatinu, ťažko budete veriť, že vám narastie nová.“ No ale ak by niekto aj chcel veriť v nový liek, v silu prírody, zázrak alebo čokoľvek, žiaden problém. Nádej mu predsa nikto neberie. Eutanázia predsa nemá byť povinná.

  • Medicína dokáže efektívne tlmiť bolesť a kvalitná paliatívna starostlivosť nahradí záujemcov o eutanáziu

Toto tvrdia zástupcovia paliatívneho biznisu a v jednom majú pravdu. Na Slovensku je paliatívna starostlivosť poddimenzovaná a moja úprimná úcta patrí každému, kto v nej, často aj v charitatívnom režime, pomáha zomierajúcim. A súhlasím, aby sa paliatívnej starostlivosti, teda starostlivosti, ktorá sa snaží udržať maximálnu mieru kvality života až do smrti pacienta, venovala maximálna pozornosť a aby sa v nej využívali všetky dostupné možnosti. S eutanáziou sú to však dve rôzne, nesúvisiace veci. Navyše, čo v prípadoch, kedy paliatívna starostlivosť nestačí, nepomáha alebo nie je želaná? Samotní jej obhajcovia nemajú na mnohé odpoveď.

Janka v uvedenom článku spomína na nedávnu televíznu diskusiu, kde istá profesorka, odmietajúca eutanáziu, hovorila, že riešením je komplexná paliatívna starostlivosť. „Napísala som jej, nech mi teda poradí, akú paliatívnu starostlivosť by odporučila mne. Myslíte si, že sa ozvala?“

A tvrdenie o účinnom tlmení bolesti? Tak na to sa (ne)môžeme spýtať všetkých, ktorí v poslednom štádiu choroby v bolestiach vyskočili z okna, udusili sa vankúšom, podrezali si žily, alebo skončili pod vlakom. Alebo príbuzných umierajúcich pacientov. Aj toto má výpovednú hodnotu. Je to fér, ak legislatíva bráni slobodnej a dobrovoľnej voľbe a tlačí umierajúcich k zúfalým činom?

  • Život je najvyššou hodnotou a neexistuje dôvod, pre ktorý má byť možné si ho vziať.

Život je mimoriadne vysokou hodnotou. No najvyššou? Aj dnes oslavujeme ľudí, ktorí obetovali svoj život za iné hodnoty. A to nehovorím o žiadnych (pre nás) exotických kultúrach, kde sú obety ľudských životov za lepší dážď alebo úrodu na dennom poriadku. Prípad upálenia Jána Palacha asi poznáme všetci. Nikto mu nevyčíta, že za vyššiu hodnotu ako svoj život považoval slobodu, slobodu svojho národa.

  • Eutanázia sa dá zneužívať.

Áno, asi ako všetko. Ak už si „autori tohto argumentu“ myslia o lekároch hocičo a podozrievajú ich z možného zneužívania, môžem ich ubezpečiť, že tí istí lekári majú dnes rovnaké možnosti zneužívať svoju „moc“. Moc určiť diagnózu, navrhnúť liečbu, dávkovanie liekov, atď. Slovom, všetko, čo by sa dalo „zneužiť“ pri eutanázii, sa dá zneužiť aj dnes, a aj tak im nezakazujeme liečiť. Navyše, proces eutanázie by bol ďaleko viac kontrolovaný, ako je dnes kontrolovaný výkon lekárov. A sú tu aj skúsenosti zo zahraničia, na ktorých sa dá stavať.

  • Veriaci človek nikdy nemôže súhlasiť s eutanáziou.

V poriadku, ani nemusí, nesmie byť povinná. No aj tak sme sa už mohli naučiť, že „nikdy nehovor nikdy“. Aj švajčiarsky teológ Hans Küng, autor mnohých kníh, katolícky kňaz, obhajuje eutanáziu . A nie je jediný.

  • Chcem zabíjať ľudí, ako to robil kedysi Hitler v akcii pod názvom T4

Tento „argument“ by som čakala skôr v rôznorodej diskusii na sociálnej sieti ako od europoslanca Mikolášika (KDH) v televíznej diskusii, no otázky si pravda človek nevyberá. V každom prípade, toto bol jediný argument, na ktorý pre jeho absurdnosť nemám odpoveď.

Veľmi by som si priala, aby téma eutanázie nebola témou ideologickou. Je totiž otázkou sebaurčenia. Je o tom, kto má mať právo rozhodovať o mojom vlastnom živote v prípade nevyliečiteľnej choroby sprevádzanej neznesiteľnými mukami, kto má právo rozhodovať o tom, keď už túžim odísť, lebo ďalej nevládzem. Verím, že sa dožijem doby, kedy ľudia ako Janka Matavovská nebudú musieť prosíkať politikov len pre to, že chcú ukončiť svoje bezvýchodiskové trápenie dôstojnou smrťou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?