Kto ten chlieb zaplatí?

Autor: Jana Kiššová | 2.9.2015 o 9:20 | Karma článku: 13,40 | Prečítané:  4501x

Počas dňa otvorených dverí v Národnej rade som dostala množstvo (aj veľmi zaujímavých) otázok. Nad jednou rozmýšľam ešte aj teraz, takmer identicky ju položili nezávisle na sebe dvaja páni.

Vraj aká vysoká by podľa mňa mala byť minimálna čistá mzda ľudí na Slovensku. Možno stačilo povedať, že aspoň tisícku a že my to zariadime a páni by nás volili. Veď aj také sme už na bilbordoch videli. Ale toto nie je môj štýl a tak sme v obidvoch prípadoch začali debatovať.

Som presvedčená, že v jednej slušnej demokratickej európskej krajine, akou Slovensko (stále verím) je a chce byť, by mal každý pracujúci človek, hoc na najnižšej kvalifikačnej pozícii, dokázať normálne žiť. Normálny slušný, normálny pracujúci, sa má mať možnosť normálne uživiť. Má mať na normálne bývanie, normálnu stravu, lieky, výchovu detí ... proste na normálny život. Nie luxus. Normálny život.

„No ale koľko to je?“ nedal sa jeden z pánov odbiť. Nie je to jedno konkrétne číslo. Inak sa žije (ceny bytov, služieb, daní z nehnuteľností, atď.) v Sabinove, inak v Dolnom Kubíne a inak v Bratislave. Aj trh práce (počet pracovných miest, dopyt po nich a výška platov) je všade iná a preto si napríklad kaderník v Sabinove pýta za bežný pánsky strih 5 eur a v Bratislave chcú za to isté 13 eur. V Sabinove by zrejme za bratislavskú cenu nikoho neostrihal a v Bratislave by zas so sabinovským príjmom nikdy nesplatil hypotéku.

„No ale koľko to podľa vás je?“
Výšku platov ovplyvňuje kopa vecí. Platy môžu rásť až keď sa tá kopa vecí vhodne nastaví. Veľmi zjednodušene, je to dopyt a ponuka po práci. Tie sú výsledkami možností zamestnávania, nákladov s tým spojenými, legislatívou, výškou odvodov a daní, dostupnosťou a cenou kapitálu, ...

„No ale koľko to je?“
Spýtala som sa teda ja pána, koľko si on myslí, že by mala byť na Slovensku tá čistá minimálna mzda. „No aspoň 1300 eur.“
Spýtala som sa pána, či vie, aké by mal náklady nejaký súkromník, napríklad taká malá pekáreň, na tohto zamestnanca, ktorý by zarábal 1300 eur čistého. Netušil. Čísla, hoc nahrubo, ho prekvapili. Ak by malá pekáreň zamestnala štyroch ľudí (pre zjednodušenie s rovnakou) minimálnou čistou mzdou 1300 eur, v hrubom (to čo majú v zmluve) by to bolo cca 1800 eur a ich zamestnávateľa by každý z nich stál (s odvodmi) okolo 2400 eur. Pán zalapal po dychu hneď dvakrát. Prvýkrát pri tej sume, lebo jej neveril a druhýkrát, keď sa dozvedel o odvodoch zamestnávateľa. Spolu by teda títo štyria zamestnanci, napríklad dvaja pekári, jedna predavačka a jeden pomocník stáli 9600 eur. A to sú len náklady na zamestnancov. Čo ešte investície (stroje, pec, vybavenie, ...), prenájom priestorov, energie, nákup surovín, poplatky, distribúcia, náklady na účtovníka a iné podporné činnosti? Koľko by pri takýchto nákladoch stál chlieb? Aby to nebolo náhodou 7 eur a stal by sa nepredajným.

Spýtala som sa pána, čím sa živí. Je nezamestnaný, môj odhad päťdesiatnik. Predtým robil automechanika. Predstavme si teda, že by si ako automechanik zriadil živnosť a otvoril vlastnú dielňu. Podarilo by sa mu získať zákazníkov a časom by pracoval 12 hodín denne a potreboval by pomocníka. Nie odborníka/automechanika (vzhľadom na veľkosť dielne by nemal možnosť zvyšovať kapacitu), len pomocníka. Odbremenil by ho od pomocných prác, upratoval by dielňu, čistil a pripravoval nástroje, vozil odpad a možno umýval odservisované autá. Vytvoril by pracovné miesto, zvýšila by sa spokojnosť zákazníkov, ich počet by mierne vzrástol a tržby by stúpli napríklad o 600 eur. No ale vráťme sa k minimálnej mzde 1300 eur čistého a tomu zodpovedajúcim nákladom 2400 eur. Kto a z čoho ich zaplatí? Pán mykol plecom, ale rozmýšľal. Tak som pokračovala. Čo ak sa aj nájde mladý človek, po škole rok nezamestnaný, ktorý by rád v dielni pomáhal, hoc za 400 eur? Býva u rodičov, niečo sa naučí a získa skúsenosti. A možno si potom otvorí vlastnú dielňu. Obidvom zúčastneným by to vyhovovalo, ale zákon by to zakazoval. Čo potom? „Nuž dohodol by som sa s ním na ruku.“

Obidvaja sme sa zasmiali a pán povedal, že sa mu páčia moje šaty. Ja jemu zas, že verím, že sa mu páčia menej ako myšlienka otvoriť si tú dielňu a vyskúšať si v budúcnosti niekoho zamestnať. Nie na ruku, ale riadne, oficiálne. A to nie len kvôli hrozbe pokuty. Ale preto, aby zo svojho „zamestnanca“ nespravil človeka bez sociálneho a zdravotného zabezpečenia, bez príspevkov na dôchodok neschopného požiadať ani o hypotéku. Povedal, že pouvažuje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?